Prečo máme zlé pocity, keď sa delíme s ľuďmi o to, akí sme šťastní a vďační?
Tento týždeň mi klient položil túto otázku. Moja odpoveď bola nasledovná citácia z filmu Coach Carter:
„Náš najhlbší strach nespočíva v tom, že sme nedostatoční,
Náš najhlbší strach je, že sme nadmieru silní.
Najviac nás desí naše svetlo, nie naša tma.
Tvoja tentecia sa zmenšiť, neslúži svetu.
Všetci máme žiariť ako deti.
To svetlo nie je len v niektorých z nás, je to v každom.
A keď nechávame svietiť naše vlastné svetlo, vedome dávame povolenie iným ľuďom urobiť to isté.
Keď sa oslobodíme od nášho strachu, automaticky oslobodíme aj ostatných“
Nasledoval veľmi opodstatnenou otázkou: „Ak je toto správny spôsob myslenia, prečo máme pocit, že sa odpájame od ostatných, keď to robíme? Nie je to necitlivé?
Možno teraz namietate, že ľudia na sociálnych sieťach zdieľajú iba chvíle šťastia a radosti.
Pravda! To je však odpoveď na úplne inú otázku.
Ale prečo máme tendenciu podceniť sa, keď sa v skutočnosti pozeráme vďačnosti do očí.
Keď sa deje „príliš veľa“ dobra, prečo máme pocit strachu a viny keď to zdieľame s ľuďmi?
Ešte v ten večer som odletela na jeden z najkrajších Gréckych ostrovov, do hotela s tým najkrajším výhľadom, aký som kedy videla. Prvá myšlienka, ktorá mi napadla, bola, že by som to nemala zverejňovať na sociálnych sieťach ani to s nikým zdieľať, pretože toto je môj tretí výlet bez dôvodu tento mesiac a toto je jednoducho príliš krásne. Moja druhá myšlienka bola: “Nezaslúžim si tento život! Prečo je ku mne život taký dobrý?”
Je to podobné myšlienke, ktorú so mnou zdieľal môj klient: „Cítil som sa zle, keď som povedal priateľovi, že to, čo robím, funguje a robí ma šťastným.“
Vo svete psychológie nazývame ten hlas „EGO“. Hlas ktorý nepochádza z nášho pravého ja, ale pochádza z “ja”, ktoré bolo vytvorené svetom, v ktorom žijeme od detstva. Ten, ktorý používame tak často, že sme sa ho naučili nazývať “JA”. Máme tendenciu sa s tou entitou identifikovať tak automaticky, že si to už ani neuvedomujeme.
Hlas „EGA“ je zlý, odsudzujúci a vôbec nie je naším priateľom.
Núti nás to chcieť zapadnúť, namiesto toho, aby sme niekam patrili.
V prípade tohto príbehu to spôsobilo to, že sa naše pravé ja chcelo zmenšiť, aby zapadlo, cítilo sa akceptované a dalo nám falošný pocit spojenia sa s druhými.
Čo teda môžeme urobiť, aby sme stíšili tento zlý hlas?
V našom vnútri je ďalší hlas, ktorý je oveľa ťažšie počuť. Od malička sme sa ho naučili ignorovať.
Hneď ako som počula ten zlý hlas ega v sebe, začala som sa pozorovať. Uvedomila som si, že sa cítim zle, ak sa o svoje dobré správy alebo radosť podelím len s určitými ľuďmi a hlavne som jednoducho len predpokladala, že by to nebol dobrý nápad. Bola to automatická myšlienka.
Ten druhý hlas na mňa zapôsobil oveľa lepšie a umožnil mi podeliť sa o svoju radosť, ktorá je veľmi potrebná, pretože „šťastie je skutočné, len keď je zdieľané“.
Prejavením svojej radosti a vďačnosti umožníme iným ľuďom urobiť to isté. Radosť pochádza z lásky, motivuje a rozžiari vás aj ostatných.
Aby sme počuli tento druhý hlas, musíme trénovať sebapozorovanie, uvedomenie a vyžaduje si to od nás odvahu ten hlas počúvať.
Musíme byť odvážni, aby sme počuli tento hlas a urobili to, čo hovorí, aby sme žili autentický život, a aby sme patrili, namiesto toho, aby sme zapadli.
Patriť je našou prvoradou ľudskou potrebou, bez ktorej sa život stáva hrozivým. Patriť niekam je pre naše telo rovnako dôležité ako jedlo alebo voda.
Keď je naše pravé ja potláčané naším egom, neukážeme sa úplne takí, akí vo svojej podstate sme a bráni nám to patriť a mať plnohodnotné vzťahy s ľuďmi. Len na chvíľu zapadneme a zaklameme svojmu telu, že mu dávame svoju „potravu“.
Takže, odpoveď na moju otázku a otázku môjho klienta a s ktorou sa mnohí z vás môžu stotožniť, je: